Osvienčim v skratke

Vstup

Nacisti vybudovali najväčší a najsmutnejšie známy koncentračný tábor v Osvienčime neďaleko Krakowa a nazvali ho Auschwitz.
V rokoch 1940-1945 v ňom zabili vyše milióna ľudí - veľkú väčšinu z obetí tvorili židia, ale boli medzi nimi aj Poliaci, Rómovia a ruskí zajatci.
V období od roku 1942 do leta 1944 privážali do Osvienčimu preplnené vlaky takmer denne obete z celej nacistami okupovanej Európy.



Príchod

Noví väzni prešli najprv cez stráž, ktorá určila, kto je schopný ísť na nútené práce. Väčšina schopná nebola a poslali ju rovno do plynových komôr.
Komplex plynových komôr sa postupne rozrastal. Na konci vojny ho tvorili štyri veľké budovy. V nich boli priestory, kde väzni odovzdávali svoje veci, ďalej samotné plynové komory a krematóriá.
Osobné veci väzňom skonfiškovali a poslali do Nemecka.
Noví väzni prešli najprv cez stráž, ktorá určila, kto je schopný ísť na nútené práce. Väčšina schopná nebola a poslali ju rovno do plynových komôr.

Nútené práce

Nacisti používali nútené práce ako spôsob "prevýchovy" politických oponentov už od roku 1933. Kým vznikol tábor v Osvienčime, väzni z koncentračných táborov už boli kľúčovou zložkou nemeckej pracovnej sily.
Tí, ktorí prežili prvé kolo výberu, sa dostali do tovární na výrobu zbraní, uhoľných baní, na poľnohospodárske družstvá alebo do chemických fabrík.
Túto fotografiu žien, čakajúcich na zaradenie k ťažkým prácam, urobil člen stráže SS.



Život v tábore

Životné podmienky v koncentračných táboroch boli mimoriadne kruté.
Niekoľko väzňov muselo spať na jednej posteli - čo bola vlastne len tvrdá doska.
V zime sa ľudia tisli k sebe, aby sa aspoň trochu zohriali vlastnými telami. V lete museli naopak znášať dusivú horúčavu.



Pracovné brigády

Osvienčim sa rýchlo rozširoval. V roku 1940 vznikol prvý tábor, Osvienčim I. prevažne ako trestná kolónia.
Nacisti využívali samotných väzňov ako pracovnú silu pri budovaní ďalších dvoch táborov.
Osvienčim II. slúžil hlavne ako "Tábor smrti", čo bola kľúčová súčasť plánu nacistov na vyhladenie všetkých Židov v Európe alebo "Konečné riešenie židovskej otázky."
Osvienčim III. bol táborom na nútené práce - väzni z tohto tábora paracovali najmä v gumárňach Buna



Pece

Nacisti experimentovali s viacerými spôsobmi masového vraždenia.
Napokon sa dohodli pre plyn Cyklon B, ktorý sa pôvodne používal na fumigáciu (vykurovanie dymom).
Obete sa zadusili plynom v špeciálnych komorách, ktoré vyzerali ako sprchy a potom ich mŕtvoly spálili v peciach, ktoré boli zhotovené osobitne na tento účel.
Do pecí ich privážali na vozíkoch, aby sa spaľovanie urýchlilo. V Osvienčime zahynulo viac ako milión Židov



Osobné veci

V Osvienčime skoro nič nevyšlo nazmar.
Obetiam skonfiškovali osobné veci, ktoré efektívne roztriedili a zrecyklovali.
Mimoriadne cenné boli zlaté zuby.
Ľudské vlasy sa používali na vypchávanie matracov.
Okuliare, topánky, šaty, kufre a dokonca aj umelé končatiny boli zhromaždené v obrovskom množstve.



Deti

Deti, ktoré boli príliš malé na nútené práce, boli často zabité bezprostredne po príchode do Osvienčimu.
Sovietski vojaci, ktorí tábor oslobodili, v ňom našli a odfotografovali množstvo detí vo väzenských šatách.
Lekári pod vedením neslávne známeho Jozefa Mengeleho vykonávali na dvojčatách pseudovedecké experimenty.
Dostávali krvné transfúzie, záhadné injekcie či očné kvapky, ktoré spôsobovali dočasnú alebo trvalú slepotu. Niektoré vykastrovali a mnohé utrpenie neprežili.



Oslobodenie

Keď sa v januári 1945 do Osvienčimu dostala Sovietska armáda, našla tam len 7 tisíc väzňov.
Takmer 60 tisíc totiž Nacisti prinútili v mraze pochodovať na západ. Tí, ktorí spadli, alebo zaostali, boli zastrelení. Počas tohto pochodu smrti zahynulo 15 tisíc ľudí.
Jeden zo sovietskych vojakov povedal, že väzni boli "vychudnutí na kosť", mali vši a len tak-tak sa vládali udržať na nohách.
"Niektorí plakali, iní sa smiali," dodal. "Niektorí nás chceli pobozkať, ale nebolo nám to príjemné - nechceli sme sa nakaziť."



Súdny proces

Dvaja z veliteľov Osvienčimu boli v roku 1947 v Poľsku odsúdení a popravení. Ďalší bol v roku 1960 zadržaný v Hamburgu a o tri roky neskôr zomrel vo väzení.
Súdny proces, z ktorého je táto fotografia, trval od decembra 1963 do augusta 1965.
Výpovede obžalovaných, väčinou nízko postavených pomocníkov veliteľov tábora, a svedectvá tých, ktorí prežili, vykreslili podrobný a desivý obraz každodennej rutiny v Osvienčime a toho, ako dochádzalo ku genocíde.



Osvienčim dnes

Tábor Osvienčim-Brzezinka je dnes múzeom, ktoré spravuje poľské ministerstvo kultúry. Patrí tiež na zoznam svetového dedičstva UNESCO.
Za bránami bývalého koncentračného tábora žijú dnes ľudia tak, ako inde v Poľsku. Osvienčim je malé mesto a Brzezinka väčšia dedina v jeho blízkosti.
Múzeum sa snaží zachovať čo najviac vecí v tábore v pôvodnom stave - nechce, aby sa krematória, ktoré boli svedkami toľkej hrôzy, úplne rozpadli a chce zachovať kopy topánok a vlasov, ktoré tu zostali ako spomienka na tisíce obetí.