V
období
staroveku bola mágia neobyčajne vzácnym umením. Najstaršími
civilizáciami, kde
sa toto umenie rozšírilo, bola staroveká India, Perzia, Chaldea a
Egypt.
I vlastný pojem mágia pochádza zo starej Perzie a je odvodený od
kňazskej sekty
vyznávajúcej Zoroastrovo učenie. Uctievali oheň a živly, zaoberali sa
liečením, zákonodarstvom a písomníctvom. V období Rímskej ríše preniklo
ich učenie aj
do Európy.
Starí Gréci verili, že sošky, ktoré
im ktosi položil pred dvere alebo na hrob predkov, slúžia na počarovanie. V
Európe sa tajné magické učenie rozšírilo pôsobením židovského národa, ktorý sa
po židovskej vojne a zničení Jeruzalema rímskymi vojskami rozptýlil po svete.
Nástupom kresťanstva v stredovekej Európe sa mágia začína stotožňovať s
čarodejníctvom a mágovia s čarodejníkmi, ktorí prostredníctvom diabla škodia
iným. Katolícka cirkev vytvorila osobitný inštitút - inkvizíciu, ktorá
vyhľadávala a prenasledovala kacírov, čarodejníkov a čarodejnice. Inkvizičné
procesy v 13. a 18. storočí boli zväčša zmanipulované a na hraniciach bolo
upálených veľa nevinných ľudí.
Čarodejníctvo, viera v neho a
procesy s ním súvisiace sa na naše územie dostávajú až koncom 16.storočia. V
17.storočí a najmä v prvej polovici 18.storočia to súviselo aj s hlbokým
hospodárskym, sociálnym, kultúrnym a vzdelanostným úpadkom, náboženským
prenasledovaním a vnútornými vojnami. Značná časť osôb obvinených z čarodejníctva sa však
zaoberala liečením. Nízka úroveň medicíny na začiatku 18. storočia zapríčinila,
že čarodejnice sa u pospolitého ľudu tešili veľkej obľube. Neraz však nešťastná
náhoda alebo smrť pacienta spôsobili, že čarodejnicu postavili pred súd, mučili
a upálili. Príchodom novoveku sa mágia praktizovala v tajných spoločnostiach,
lóžach a rádoch. Zaoberali sa ňou i dobrodruhovia, napríklad gróf
Alexander- Cagliostro, vlastným menom Giuseppe Balsamo, ale i ľudia, ktorí sa
chceli pomocou skrytých síl dopracovať k poznaniu. V druhej polovici 19.
storočia rastie počet tajných rádov, napríklad Rád zlatého úsvitu, ktoré sa
zachovali až do 20. storočia. Na začiatku 20. storočia dospeli niektorí
bádatelia v oblasti antropológie a etnografie k názoru, že mágia je výhradne
súčasťou primitívneho myslenia človeka a patrí medzi patologické prejavy
myslenia v spoločnosti. V súčasnosti opäť záujem o okultné javy, ktorý
pravdepodobne súvisí so spoločenskými zmenami, sa konzumná spoločnosť so
záujmom o skryté javy a sily sa pokúša nájsť protipól v iných hodnotách.
Mágia spočíva v predstave, že každý objekt má určité charakteristické
vlastnosti, ktoré podľa istých princípov možno preniesť na iný objekt. Pri
magických činnostiach v tradičnej kultúre sa využívalo nepreberné množstvo
magických prostriedkov. Využívali sa predstavy o mágii slova, čísiel, pohybu,
mimiky, gestá, mágii začiatku, času, priestoru, magicko-očistných živlov a iné
praktiky materiálnej povahy, ktoré mali umocňovať účinok magických obradov. V
tradičnej ľudovej kultúre sa magickými činnosťami mala zabezpečiť krása, sila,
zručnosť, erotická príťažlivosť, prosperita a tak ďalej. Magické obrady mali
tiež ochrániť vykonávateľa a jeho okolie pred prípadným vplyvom zlých síl a
zároveň zabezpečiť náklonnosť síl kladných. Aplikácia princípov mágie mohla
podľa tradičných predstáv prinavrátiť poškodenému zdravie, prípadne nenávidenej
osobe zapríčiniť chorobu alebo smrť. Ešte pred narodením dieťaťa v období
gravidity sa museli rešpektovať určité zásady a príkazy, veľa magických
úkonov sa vzťahovalo na uľahčenie pôrodu, obdobie krstu, ktoré mali zabezpečiť
najmä zdravie a prosperitu. V období dospievania sa mágia zameriava na erotiku
a kozmetické úpravy zabezpečujúce krásu a príťažlivosť. Magické úkony, ktoré sa
viazali na svadbu, mali priaznivo ovplyvniť život novomanželov a priniesť im
šťastie, bohatstvo a úspech. Po úmrtí mala mágia zamedziť vplyv mŕtveho
na živých, očistné úkony a podobne. Ohromné množstvo týchto praktík sa viaže na
zimný slnovrat a zameriavajú sa na prosperitu hospodárstva a proti vplyvu zlých
síl.
Předmět: Úvod do starovekej mágie 