Magické javy sa vyskytujú v celom spektre prírodných kultúr, od austrálskych domorodých kmeňov a novozélandských
Maorov, cez indiánske kmene dažďových pralesov v Južnej Amerike, kmene
Krovákov v Afrike, až po staré pohanské kmeňové spoločenstvá v Európe. Celosvetové kontakty s mágiou vo forme
totemizmu a
šamanizmu sú viac než pravdepodobné v skorých štádiách vývoja ľudstva. Jestvujú zobrazenia z
babylonskej a
staroegyptskej kultúry, ktoré dokazujú neskorší nábožensko-magický vývoj práve z tohto zdroja.
Pre
šamanizmus je organickou súčasťou okrem extatického stavu práve mágia a špecifické magické techniky,
[49] aj keď tie spravidla existujú nezávisle vedľa iných magických foriem.
[50] Okrem toho niektoré izolované prvky šamanizmu dodnes uchovávajú pozostatky rôznych foriem
„archaickej mágie.“[51]Inou premenou prešli kultúry, ktoré sa v minulosti domestikáciou plodín skoro pretransformovali z
paleolitického zberačsko-loveckého spôsobu života do
neolitickýchroľníckych spoločností. Bola to premena duchovného života (lov
živočíchov bol nahradený pestovaním rastlín, čo od základov zmenilo
kozmologické koncepty týchto spoločenstiev)
[52]a tento posun v spiritualite komunity sa prejavil na organizácii
každodenného života. Náčelníci sa stali vládcami a šamani kňazmi. Zmena
sa udiala aj v praktickej aplikácii pojmov. Zatiaľ čo šamanovou úlohou
bolo magickou cestou zabezpečovať komunikáciu medzi kmeňom a duchovným
svetom (kmeňovým nevedomím), a z tejto komunikácie prosperovať v súlade
s potrebami kmeňa, úlohou kňaza bola magická komunikácia s božstvom a
presadzovanie božských záujmov. Táto zmena predstavuje prvotné odňatie
magickej moci účastníkom v prospech vzdialenej autority. Stalo sa to na
vývojovom stupni, keď sa na najvyššej spoločenskej úrovni uzákonené a
rozvinuté rituály začali etablovať v širšej spoločnosti. Takýmito
rituálmi boli napríklad pohrebné obrady
Egypťanov alebo obetné obrady
Babylončanov,
Peržanov,
Aztékov a
Mayov.