Po skončení vysokej školy mi rodičia zaplatili cestu do Anglicka. Už niekoľko rokov som sa chcela ísť pozrieť do Brightonu. Z internetu som vedela, že je to krásne mesto na brehu mora, plné študentov a Londýnčanov, ktorí sem chodia na víkend relaxovať. Vystúpila som na železničnej stanici a ubytovala som sa na vysokoškolskom internáte, ktorý sa v lete mení na lacný hotel. Od prvého momentu som v meste nepochopiteľne dobre orientovala. Presne som vedela, ako sa dostanem k moru, kde nájdem park, o ktorom sa rozprávali dvaja mladý študenti v autobuse. DOkonca sa mi zdalo, že niektoré domy, ktoré som videla prvý krát, dôverne poznám. Zažívala som nepochopiteľný stav. Dva dni pred odchodom späť na Slovenskom som nemohla celú noc spať. Akoby ma nejaká neznáma sila niekam ťahala. Ráno som vyšla na ulicu a kráčala do kopca nad internátom. Prišla so do štvrte krásnych veľkých rodinných domov. Boli to staré domy obrastené brečtanom. Pred jeným z nich som sa zastavila a stlačila zvonček. Chcela som rýchlo ujsť, no v momente, keď som sa rozbehla, ozval sa hlas starej ženy, ktorá otvorila vchodové železné dvere. Splietala som niečo nezmyselné, no ona ma pokojne pozvala dnu. Akoby ma už dlho čakala. Bola ku mne veľmi milá a ponúkla ma čajom. Spýtala sa ma, kde žijem, čo som študovala a bola zvedavá, či sa nechcem presťahovať do Birminghamu. Ponúkla sa, že mi pomôže zohnať prácu. Vraj má všade veľa známych. Bola som celkom zmätená. Vôbec som nechápala, ako je možné, že si tak dobre rozumieme. Pritom so vedela, že vôbec nehovorím tak dobre po anglicky. Stará žena sa zrazu postavila a doniesla starý rodinný album. Otvorila ho a začala mi ukazovať zažltnutén fotografie svojej rodiny. Na jednej z nich som zbadala mladú ženu, ktorá sa na mňa veľmi podobala. Po tele mi prebehli zimomriavky. Akoby som sa pozerala sama na seba pred päťdesiatimi rokmi. Žena mi povedala, ktorú v deň jej dvadsiatych narodenín zabilo auto na mieste, kde teraz stojí vysokoškolský internát.
Sylvia, 27 rokov.
Předmět: Dvojníčka z Brightonu 