...Obaly...

Obaly

Dáme si pár práskov a ideme s kamošmi do Auparku, "skvostu" do modernej doby. Nasadneme do kyvadlovej dopravy a po pár obklukách sa dostávame na miesto. Po ľavici ďalší "skvost" doby, McDonald. Sračky zabalené do pekne vyzerajúcich obalov, ktorých je tu neúrekom, človek by si myslel, že máme neobmedzené množstvo surovín a neobmedzené možnosti spracovania odpadu. Ľudia jedia hovná, ktoré si kupujú za neprimeranú cenu, hlavne že sú "in", medzi seberovnými. Ano, medzi seberovnými ľudmi s prázdnymi očami, za ktorými sa skrýva konzumný duch a nemá vôbec ponatie o tom, čo je to sloboda, vietor vo vlasoch, lesy a príroda. Pekne oblečení, bez špinky na oblečení, sú obalmi bez duše, bez významu, bez pochopenia. Oproti ide holka, nad ktorou by asi väčšina zaslintala, obrysy genitálií sú zvýraznené tesnými nohavicami, tvár bez chybičky s plnou pičou chémie na ksichte. Pre mňa neznamená nič, je len ďalším obalom, ktorý v sebe ukrýva prázdnotu. Vedľa akože fontánka, znak majetnosti?, alebo znak nepochopenia, povýšenia, ničenia prírody. Ako tak prechádzam pasážami, je mi z okolitých ľudí zle, obaly za obalmi. Jedna predavačka si pozre jedného kamoša od hlavy po päty a zrakom zostane visieť tam, kde sa dá zavesiť aj niečo iné. Je obalom pozerajúcim len na obal kamoša, ktorý jú má na háku, vie totiž čo je to láska a nepotrebuje sex obalov, prázdny a bez citu. Obaly plodia obaly, pomaly sa nebude dať slobodne kráčať ulicami, všade budú samé odpadky, A čo je horšie, tie odpadky nám budú chcieť nanútiť ich prázdnotu, ich veľkú zmyselnosť pre podporovanie systému, systému ktorý vytvorili ľudia, systému ktorý ľudí okráda o slobodu, o štastie a o lásku. Pod tlakom okolia strácajú ľudia prirodzenú divokosť, jedinečnosť a expresivitu a zapadajú ohoblovaný podľa potrieb do skladačky, ktorá ničí nás ostatných, ktorí vidíme a chápeme, že toto je blbá alternatíva, chceme žiť v inej. Jediný obchod v Auparku, ktorý sa mi pozdával, je kníhkupectvo. Za pol hodinu, počas ktorej prehliadam regály do obchodu vojdu ešte dvaja ľudia. Ostatní predsa neprišli preto, aby sa duševne obohatili, nevedia ani čo to je, konzumujú a konzumujú. Kúpim si pohľadniucu za tri koruny a odchádzam. Už prestávam mať chuť tu byť, idem preč. Vykašleme sa aj na kyvadlovú dopravu, ideme pešo po moste. V strede mosta zastavíme a dáme pár práskov. Aspoň nachvílu sa mi zdá, že nie som v meste špiny a úpadku a pozerám sa na odraz svetiel na Dunaji. Pešo už skoro nikdo nechodí, mnohí už ani nevedia, čo je to íst na prechádzku. Nad našimi hlavami premávajú autá v jednom kuse. Okolo nás prejde za celý čas asi päť ľudí. Vchádzame do starého mesta, kde pri kostole bongujú nejakí týpci. Aspoň mám pocit, že je tu aj niekto iný, kto nie je obmedzený dogmou dnešnej doby. Prechádzame najstaršími uličkami starého mesta a je tu kľud. Dokonca sem nepreniká ani hluk z hlavnej ulice, obaly niektorých domov sú zrekonštruované, ine zas plačú. Ako klinec do srdca na mňa pôsobí, keď sa objavím v dave ľudí, v dave obalov. Kde je tá láska, to pochopenie. Len prázdne obaly a môj smútok...