Mágia a antické náboženstvá

V staroveku mala egyptská mágia zvučné meno a dnes je v západnom okultizme pokladaná za jednu z najdôležitejších etáp vývoja mágie v ľudských dejinách.^[53]
Dôkazy o jej používaní pochádzajú už z raných staroegyptských dejín,
tj. už pred rokom 3 000 pred Kr. Bola úzko spätá s náboženstvom^[54]
a pracovala skoro výhradne s božstvami. Rozlišovať medzi náboženskými a
magickými úkonmi v tomto prípade je veľmi ťažké. Mágia mala niekoľko
významných funkcií v spoločnosti, napr. ochrana panovníka, ochrana
proti démonom, alebo nástroj lekárstva. Bohom múdrosti a mágie bol Thovt.
Bola doménou kňazov, ktorí slúžili obrady po celom území ríše v
chrámoch, zasvätených rôznym božstvám. Na sklonku staroegyptských dejín
chodili do Egypta študovať grécki filozofi, napr. Pytagoras, Empedoklés, Démokritos a Platón. Staroegyptská mágia sa zakladala na tzv. technikách sily slova (mená, prednes, recitácia, vzývanie)^[55] a mala invokačný charakter. Pracovala s konceptom reinkarnácií, hierarchiami božstiev, dbala na rituálnu čistotu, používala astrológiu a magické predmety, hlavne amulety. Po dobití Egypta Alexandrom Macedónskym roku 332 pr. Kr. a počas následného helenistického obdobia, egyptská mágia splynula s gréckou. Do dnešných dní sa zachovalo väčšie množstvo magických záznamov,^[56]
prekladov, písaných na papyruse alebo na stenách hrobov a chrámov. No
aj tak je možné s určitosťou povedať, že je to len zlomok toho, čo bolo
kedysi povolaným k dispozícii.^[57]

Babylónia [upraviť]


Babylónska mágia pracovala so zložitým systémom bohov a démonov.^[58] Predpokladá sa, že práve tento nábožensko-magický systém je základom neskorších magických prúdov, ktoré vyústili do západných magických systémov. S mágiou starovekého Egypta sa v niektorých momentoch zhoduje a v iných zase odlišuje. Obe poznajú astrológiu,
analógiu (homeopatiu, podobnosť) prvkov a zhodujú sa v základných
magických pravidlách a úkonoch. Oproti tomu egyptský nábožensko-magický
systém nepozná démonov (až ku koncu sa objavujú importy z okolitých
kultúr, hlavne z oblasti Mezopotámie).
Keďže veľmi početní démoni sú v Babylónii ľuďom bližší, babylónske
božstvá nemajú tak vyhranený tvar ani mytológiu ako egyptské. Kefer
pripomína, že babylónska mágia už v 2. tisícročí pred Kr. poznala
všetky magické techniky, postupy a nástroje, ktoré sa používali v
Európe v stredoveku a novoveku, napr. zaklínanie, volt, zákon spätného
odrazu, nekromancia, použitie talizmanu a amuletu, rituálny odev alebo
magický kruh. Existovalo niekoľko kást kňazov a kňažiek, ktorí
vykonávali magickú prax. Podľa svojej špecializácie sa delili napr. na
zaklínačov, obetníkov, lekárov alebo exorcistov. Vplyv babylónskej
mágie bol na neskorší vývoj mágie oveľa väčší ako vplyv staroegyptskej.^[59]

Perzia [upraviť]


Slovo mágia, príp. mág, pochádza priamo zo staroperz. slova magi, čo bol podľa Hérodota názov jedného zo šiestich médskych kmeňov, tvoriacich Médsku a neskôr Perzskú ríšu, ktorý si vyhradil používanie mágie.^[60]
Tá s najväčšou pravdepodobnosťou, vychádzajúc z babylonskej mágie,
hrala významnú úlohu v pôvodnom predzoroastriánskom náboženstve ríše. V
období zoroastrizmu dosiahla perzská mágia stupeň, keď bola susedmi obdivovaná a uznávaná. Hérodotos
spomína v tejto súvislosti kulty Slnka, Mesiaca alebo štyroch živlov,
ktoré sa premietali do praktického života, napr. do architektúry.
Bytosti, s ktorými perzská mágia pracovala, stáli na bipolárnom základe
(svetlo – tma). Siedmi duchovia temnoty sa nazývali dévovia, ich protikladmi boli amšaspanti. Okrem nich sa v magickom arzenáli nachádzalo množstvo ďalších bytostí, medzi inými aj 28 izedov, géniov predstavujúcich archetypy, napr. génius ohňa, neba, prameňov, pravdy, odvahy alebo vedy a zákona.^[61]

Grécko a Rímska ríša [upraviť]


Bližšie informácie v článkoch: Mágia v grécko-rímskom svete a Teurgia



Amulet s vyobrazením Démiurga Jaldabaotha, stvoriteľa a strážcu sveta gnostikov.





Gréci, rovnako ako ich susedia, verili v strašidlá a démonov, uctievali svojich mŕtvych, z čoho sa vyvinul kult héróov. V odľahlejších častiach starovekého Grécka, v Trakii a Arkadii,
sa ešte do neskorého rímskeho obdobia dochovali staré magické zvyky
obyvateľov. Pôvodne grécky magický panteón nepoznal démonov (daimónov), za všetko, čo sa dialo, mohla vôľa bohov. V Homérových dielach, napr. v Odyssey, môžeme nájsť podrobné popisy magických rituálov a predstáv. Hekaté bola bohyňou čarodejníctva a mágie. Neskôr starogrécka mágia začala veriť v „úplnú moc ľudského slova, ktorá zasahuje aj do stredovekých predstáv, … [vykonávala] teurgickú liečbu v chrámoch, … [používala] pózizmus, spevy, obete, veštenie ako súčasť náboženstva.“ Grécka divinácia mala niekoľko foriem, často sa veštilo z letu vtákov alebo zo sústavy šťastných a nešťastných dní. Empedoklés a Pytagoras odmietali podsvetie, čo pravdepodobne podporilo vieru v prevteľovanie.
Z tohto obdobia pochádza aj názor, že čarodejnice sa dokážu meniť na
zvieratá. Zvláštnou udalosťou v starogréckom nábožensko-magickom živote
boli mystériá,
rituály venované rôznym mytologickým a náboženským postavám s množstvom
magických prvkov. Zúčastniť sa na nich bolo dovolené len zasväteným.
Takými boli, napr. Eleusinské^[62] a Orfické mystériá, alebo mystériá Bakchovho či Dionýzovho kultu. Medzi najznámejších stúpencov starogréckych mystérií patrili Platón a Pytagoras. Podľa legendy mágiu do Grécka priniesol Xerxésov dvorný mág Ostanés. Import cudzích magických a teologických predstáv začal grécko-perzskými vojnami, zosilnil Alexandrovými výbojmi a pokračoval v helenizme.
Rovnako do gréckej mágie prúdili aj magické techniky a slová, ktoré
vďaka cudzorodosti postupne degradovali a stali sa nezrozumiteľnými a
skomolenými. V tejto podobe potom prešli do stredovekej a neskôr
novovekej európskej mágie.^[63]
V starovekom Ríme
sa náboženstvo a mágia spájala v jeden nerozdeliteľný celok. Vychádzala
z názoru, že ľudská duša je nesmrteľná a v podsvetí sa môže zmeniť na génia alebo na daemona.
Okrem chrámovej mágie existovala aj ľudová, ktorá sa od prvej
odlišovala iba inou formou magických praktík, božstvá, démoni a ostatné
bytosti, spolu s kozmologickým konceptom boli rovnaké. Magické úkony,
ako vykladanie znamení (lat. omina), veštenie lósom alebo z letu vtákov (lat. auspicium),
boli pravidelnými súčasťami náboženských rituálov. Podobne sa používali
aj ďalšie spôsoby veštenia dnes už menej známe, ako napr. veštenie z
vnútorností obetných zvierat (lat. haruspicium) alebo veštenie zo zobania posvätných sliepok. Najslávnejšia veštiareň bola v Tiburu (dnes tal. Tivoli). Rimania prikladali veľký magický význam blesku, rovnako ako pred nimi Etruskovia.
Od nich prevzali aj ľudovú vieru v zlý pohľad, démonov a strašidlá, tj.
duše mŕtvych blúdiacich za trest po svete. Čarodejnice mohli lietať
povetrím ako vtáci. Náboženská mágia predpokladala sústavný styk bohov
so svetom. Používala obe formy mágie, tzn. homeopatickú a kontaktnú. Za
veľmi dôležitú považovala rituálnu čistotu a obetu. Pred bohmi
zastupoval rodinu otec a štát úradník, pretože podľa oficiálneho názoru
štátna inštitúcia bola obrazom božského usporiadania sveta. Vďaka
rímskej expanzii prenikal cudzí vplyv aj do rímskeho náboženstva, ktoré
sa mu vôbec nebránilo, dokonca ho ochotne prijímalo. Pod územie ríše sa
dostali aj miestne náboženstvá, spoločenstvá a skupiny, ktoré boli
samostatnými nábožensko-magickými systémami, ako napr. židovské náboženstvo alebo gnostické náboženské skupiny.^[64] Svoju významnú úlohu zohrali aj filozofické smery, ktoré sa objavili v neskoršom období helenizmu, akými boli novoplatonizmus a hermetizmus.^[65]

Mágia v taoizme a budhizme [upraviť]


Bližšie informácie v hlavnom článku: Bön


Podľa Kefera čínska mágia navršovala svoj magický repertoár s prichádzajúcimi filozoficko-náboženskými obdobiami. Základom je animizmus, ktorý sa v niektorých prvkoch prejavuje dodnes, a systematicky predpokladá, že v každej veci sídli duch šin,
od kameňov až po hory, rieky a planéty. Nad čínskym animizmom sú
navrstvené štyri učenia, ktoré tvorili čínsky náboženský a filozofický
systém: Lao-c’ov taoizmus, Kchung-fu-c’ov konfucianizmus, budhizmu a lamaizmu.
Mágia v Číne bola známa medzi všetkými sociálnymi vrstvami, pracovala
so systémom duchov a preberala, príp. pridávala k nej formy oficiálneho
náboženstva. Rozšírený bol kult mŕtvych.^[66]
Budhizmus pri svojej integrácii v Ázii absorboval časť magických techník pôvodných lokálnych nábožensko-magických tradícií.^[67] Napr. tibetský budhizmus včlenil niektoré magické spôsoby pôvodného bönu. Tento proces výstižne vykresľuje legenda o tibetskom svätcovi Milaräpovi, ktorý predtým, než sa stal vynikajúcim budhistickým lámom, bol vyučeným bönistickým čarodejom (tib. bönpa).^[68] Panteón bytostí, s ktorými narába tibetská mágia, je teda priamo spätý s tradičnou bönskou, tantrickou a lamaistickou
kozmológiou. Podobne je rozvrstvený svet na množstvo úrovní a „svetov“
s určitými kvalitami, vlastnými bytostiam, ktoré ich obývajú. V náuke
tibetského bönu sa po generácie odovzdávali praktické inštrukcie, ktoré
obsahovali okrem psychomentálnych cvičení, posilňujúcich vôľu a
vedomie, aj „mýty, legendy, magické rituály a úkony zamerané na liečenie a prosperitu,“ a zahŕňali tiež „rôzne očistné rituály (magické, prorocké, veštecké atď.).“^[69]

Mágia v hinduizme [upraviť]


Často sa tvrdí, že India je krajinou mágie, či už nadprirodzenej alebo prírodnej. Hinduizmus je jedným z mála náboženstiev používajúcich posvätné texty, ako napr. Védy, ktorých časti sa zaoberajú bielou a čiernou mágiou. V Atharvavéde sa spomínajú mantry, ktoré môžu byť použité rovnako pre dobrý, tak aj pre zlý úmysel. Slovo mantrik znamená doslovne „mág“, pretože mantrik obyčajne ovládal mantry, vzývania a kliatby, ktoré mohli byť použité pre dobrý alebo zlý úmysel. Veľa askétov
po dlhom období pôstu a meditáciách údajne dosiahli stav, keď
disponovali s nadprirodzenými schopnosťami. Napriek tomu si viacerí z
nich zvolili možnosť ich nepoužívať a radšej sa zamerať na duchovnú
premenu. Niektorí sidharovia tvrdili, že dokázali zázraky, ktoré by normálne boli nemožné.

Mágia a monoteizmus [upraviť]


Judaizmus, kresťanstvo a islam
oficiálne považujú mágiu za zakázané čarodejníctvo a často trestali s
rôznou tvrdosťou tých, ktorí sa ňou zaoberali. Ďalšou tendenciou v
oficiálnych monoteistických náboženstvách bolo odmietanie všetkých magických prejavov ako podvodov a ilúzií. Gnosticizmus mal silný mystický náboj a popri mágii (amulety) používal aj teurgiu.

Judaizmus [upraviť]


Bližšie informácie v článkoch: Kabala a Hermetická kabala



Sigilá v diele Sefer Raziel ha-Malach





Oficiálne židovské autority mali vďaka jednoznačnému výroku v Tóre vždy jasno. V (Exodus 22:18) je veta, ktorá sa priamo týka mágie: „Nenechaj čarodejnicu nažive.“
A aj niektoré ďalšie udalosti, ktoré sú popisované, majú jednoznačný
odkaz, ako pristupovať k mágii. Veľmi známy je „magický“ súboj Mojžiša a Árona s egyptským faraónom a jeho kňazmi.^[70] Napriek tomu mágia existovala v rôznych úrovniach, od ľudovej až po „vysokú“ chrámovú.
Pri náboženských rituáloch, a aj vo všednom živote, sa zdôrazňovala rituálna čistota. Inštitút kňaza bol vyhradený Levitom, príslušníkom jedného z dvanástich hebrejských kmeňov. Veľkňazi mágiu prakticky používali napr. na divináciu kameňmi Urim a Thumin.
Verili vplyvu hviezd na osud človeka, veštili z pečene alebo vody apod.
Magický panteón predpokladal dva svety, stojace proti sebe. Svet dobra,
ktorý obývajú anjeli, tj. božie sily, a svet zla, obývaný démonmi, z
ktorých niektorí boli božstvá susedných národov. Tieto predstavy sa
objavili neskoršie v stredovekej európskej mágii, rovnako ako sa dnes
objavujú v klasickej forme západnej mágie.^[71]
Podľa tradície najväčším židovským mágom bol kráľ Šalamún, syn kráľa Dávida,
povestný svojou múdrosťou. Ako svojho autora ho označujú, okrem iných
diel, aj niektoré magické texty z prostredia stredovekej európskej
mágie. Nemožno nespomenúť ani pražského Golema, ktorý je asi najznámejším produktom hebrejskej kabalistickej mágie. Jeho korene však siahajú až do starovekého Egypta, k vešebovi – soške služobníka, ukladanej vo väčšom počte do hrobu svojho pána.^[72]
Židovská mágia sa pokladá za článok, ktorý spája antické a novoveké
magické tradície. Židovské náboženstvo je prísne monoteistické a tento
fakt sa odzrkadľuje aj na systéme magických koncepcií a predstáv.
Charakter striktne ortodoxného náboženstva mal za následok vznik „do neba volajúcich kabalistických špekulácií“.
Za priameho predchodcu židovskej mágie sa dá pokladať staroegyptská,
chaldejská a perzská mágia. Rovnako ako ony, aj hebrejská mágia bola
založená na technikách sily slova. Jej východiskom bol filozofický
koncept s jedným Bohom. Z praktických dôvodov ho bolo potrebné
„rozdeliť“ na časti, ktoré symbolizovali archetypálne kozmologické
kvality. Tie boli potom reprezentované, napr. božími menami (IHVH, Adonaj, El alebo Elohim) alebo inými, navzájom prepojenými systémami ďalších kabalistických mien a atribútov.^[71]
Kabala je v podstate židovská mystika, umožňujúca „veľmi presný popis transempirických skutočností a svetov“, ktorá však má množstvo praktických magických aplikácií.^[73] Všetky židovské magické (kabalistické) diela sú pseudoepigrafické. Sefer Raziel ha-Malach je astrologické dielo, z časti založené na magickom manuáli z neskoršieho staroveku. Sefer ha-Razim odovzdal podľa kabalistov anjel Raziel Adamovi po tom, čo bol vyhnaný z Raja. Sefer Zohar je pseudoepigrafické kabalistické dielo, ktoré v skutočnosti vzniklo pravdepodobne v stredoveku. Ďalším slávnym dielom je Sefer Jecira, ktorého vznik tradícia kladie do čias patriarchu Abraháma.
Sklon klásť vznik pseudoepigrafických spisov do pradávna má svoj pôvod
v apokalyptickej literatúre. Tá tvrdí, že ezoterické poznanie, ako
napr. mágia, veštenie a astrológia, boli ľuďom odovzdané v ďalekej
minulosti dvomi anjelmi, Azom a Azazelom, prípadne Azezelom a Uzazelom,
ktorí „spadli“ z neba.^[74] Okrem týchto diel existujú ďalšie magické diela a grimoáre, väčšinou stredoveké, ktoré z judaizmu vychádzajú a hlásia sa k nemu, napr. Šiesta kniha Mojžišova, zaoberajúca sa evokačnými prostriedkami pre vyvolávanie duchov a anjelov.^[75]

Kresťanstvo [upraviť]


Bližšie informácie v článkoch: Západná mágia, Renesančná mágia a Grimoár


Kresťanské autority už od raných období hľadeli na mágiu v rôznych
negatívnych škálach, od podozrenia až po priame odsúdenie. Ich snaha
potlačiť prejavy mágie a čarodejníctva pomocou rozvinutej filozofickej
protiargumentácie však zapríčinila vznik vlastých základov neskoršej
stredovekej západnej mágie.^[76] Keď sa kresťanstvo stalo rímskym štátnym náboženstvom (od roku 313), mágia bola po čase postavená mimo zákon a začala byť hrdelným zločinom.^[77]
Napriek tomu dodnes niektoré používané náboženské úkony sa dajú svojimi
vonkajšími znakmi pokladať za magické, napr. uctievanie svätých
pozostatkov alebo svätenie vody. Oproti tomu je zakázaná napr. nekromancia alebo goétia. Niektorí učení autori, ako napr. Johannes Hartlieb, zavrhli všetku magickú prax ako rúhanie sa Bohu, zatiaľ čo iní vykresľovali prírodnú mágiu (lat. magia naturalis),
často sa v skutočnosti prelínajúcu s vtedajšou medicínou, ako činnosť,
pri ktorej človek nehreší. Túto pozíciu zastával napr. Heinrich Cornelius Agrippa, jeden z najznámejších renesančných mágov. Známa postava Fausta vznikla z historickej postavy nemeckého mága Doktora Johanna Fausta zo 16. storočia a stala sa vďaka ľudovým príbehom prototypom vzdelaného mága, ktorý sa stal obeťou paktu s diablom (démonom Mefistofelom).^[78]
Charakter stredovekej mágie v kresťanskom prostredí vychádza zo
židovskej a gréckej tradície, a sprostredkovane zo staroegyptského,
babylonského a perzského vplyvu. Rovnako, ako aj súčasná klasická vetva
západnej mágie, ktorá naviac priberá niektoré indické prvky.^[79]
Súčasný katechizmus katolíckej cirkvi zaraďuje veštenie a mágiu ako previnenie sa proti prvému prikázaniu.^[80] Zohľadňuje síce možnosť bohom inšpirovaného proroctva, ale odmieta „všetky formy veštenia.“^[81] Odsek o „magických a čarodejníckych úkonoch“ je menej dôrazný a špecifikuje „pokusy ovládnuť okultné sily“ s úmyslom „mať nadprirodzenú silu nad ostatnými“.^[82][83] Katechizmus vyjadruje aj pochybnosti nad niektorými rozšírenými javmi v ľudovom katolicizme, ale konkrétne ich nevymenováva.^[84]
V kontexte mágie a kresťanstva je známy novozákonný príbeh Šimona Mága zo Samárie (Skt. 2:8–24), ako sa snažil zapôsobiť svojou mágiou na ľudí a apoštolov.^[85] V ranom období kresťanstva boli samotní kresťania a hlavne Ježiš s apoštolmi obviňovaní pohanmi z mágie a čarov.^[86]

Islam [upraviť]


Každá diskusia o moslimskej
mágii nastoľuje dve skupiny problémov. V prvom rade je mágia zakázaná
najvyššími oficiálnymi náboženskými autoritami, rovnako ako v hlavných
kresťanských kultúrach, tzn. problém jej legálnosti. V druhom rade je
problematický preklad rôznych arabských pojmov slovom „mágia“, tzn.
problém rôznorodosti a nesúrodosti dotknutých pojmov.
Teologický prístup islamu vychádza z výroku v Koráne. Druhá kapitola (Q 2:102) uvádza vysvetlenie pôvodu mágie vo svete.^[87]
Text vyjadruje všeobecné opovrhovanie mágiou. Rozlišuje medzi zdanlivou
(zázraky schválené Alahom) a skutočnou mágiou. Prvá je tá, ktorú
používal Šalamún, Alahov prorok. On túto moc mal, pretože ho Alah požehnal.^[88] Druhou formou je tá, ktorú učia „zlí“ alebo al-šajatin. Slovo al-šajatin má dva významy: je ekvivalentom kresťanského pojmu Satan a v tomto prípade vyjadruje džina vyššej moci.^[89] Al-shayatin učili poznanie zla a „predstierali, že učia zákonom prírody a Alahovej vôle …“^[88]
Podľa tejto viery, kto kráča po tejto ceste, odvracia sa od Alaha a
nikdy nedosiahne nebo. Arabské slovo, ktoré sa v tomto texte prekladá
ako „mágia“ alebo „čary“, je slovo sihr. Jeho etymologický význam znamená niečo ako „odvrátenie sa … veci od svojej prirodzenosti … alebo … niečo, čo je neskutočné a má nejasnú podobu …“^[90]. No podľa vážnosti, s akou sa úryvok zaoberá pojmom sihr,
prezrádza, že Korán nepokladá tento pojem za nejasnú ilúziu. Nezhodu
medzi manželmi a škodenie druhým, ktoré text spomína, sú veľmi
skutočnými dôsledkami. V prvom tisícročí po Kr. sa sihr stal
rozvinutým systémom v islamskej spoločnosti. V ňom mágovia tvrdili, „že
mágia funguje pomocou duchov, ktorí sú podriadení mágovi.“^[91]
Účinnosť systému vychádzala z viery, že každé písmeno v arabskej
abecede, každé slovo, verš, alebo kapitola v Koráne, každý mesiac, deň,
hodina a meno boli stvorené Alahom, teda má svojho anjela a svojho
služobného ducha džina.^[92] Sihr učil poznať mená týchto entít, takže práve pomocou nich ich mohol človek ovládať.^[93]
Princíp fungovania mágie, podľa moslimských autorít, zavisí na zlom
alebo dobrom úmysle mága. Zlí mágovia pracujú s uväznenými duchmi
pomocou milodarov a paktov, ktoré urážajú Alaha. Dobrí mágovia, v
kontraste s predchádzajúcimi, sa Alahovi podriaďujú a tešia ho, a preto
Alah môže prikázať duchom plniť ich vôľu.^[94]
Al-Buni popisuje tento proces nasledovne: Najskôr praktik musí mať
očistenú dušu a odev. Keď zavolá príslušného anjela, tomuto anjelovi
Boh udelí povolenie, aby vstúpil do služieb osoby, ktorá ho zavolala.
Nakoniec praktik „nesmie použiť [sily anjela] … na nič iné, len vykonať to [tj. účel operácie], čo poteší Boha.“^[95]

Magický koncept [upraviť]


Súčasný pokus o filozoficko-okultný model mágie rozlišuje štyri
koncepty, ktorými sa snaží objasniť existenciu mágie a mechaniku jej
procesov. Dnes už žiadny z nich nedokáže samostatne vysvetliť všetky
magické javy, ktoré sú známe, preto sa tieto koncepty navzájom dopĺňajú
a tvoria jeden celok.^[96][97]

• Démonologický koncept: Je najstarší a predpokladá objektívnu
  existenciu transempirických bytostí (entít, duchov). Bytosti majú podľa
  svojej charakteristiky individuálne vlastnosti, môžu byť človeku
  naklonené, alebo sa s ním budú stretať neradi, prípadne sa ho budú
  snažiť oklamať. Človek s nimi prichádza do kontaktu, vybavený
  potrebnými poznatkami, aby si z nich urobil priateľov alebo
  služobníkov. Takéto služby často nie sú zadarmo. Keď je entita mágovi
  zaviazaná, mág ju môže poslať splniť určitú úlohu podľa jej dosahu.
  Bytosť tiež môže žiadať starostlivosť alebo „potravu“, prípadne sa aj
  vzbúriť. Medzi laikmi je doteraz najrozšírenejšia táto predstava mágie.
  Používa ho šamanizmus, stredoveké magické systémy a tiež niektoré
  novodobé magické smery.
  
• Energetický koncept: Na prelome 18. a 19. storočia, vďaka
  znovuobjaveniu energetických procesov v živých organizmoch a ich
  vzájomných energetických interakcií, vznikol energetický koncept. Tak
  klasické démonologicko-animistické magické systémy prijali ďalšie
  filozofické predstavy, napr. indické učenie o čakrách.
  V tomto koncepte mágia pracuje s energiami, rozlišuje ich vibrácie,
  polarizuje ich, usmerňuje alebo rituálne nimi nabíja magické predmety.
  Pri práci je dôležité disponovať dostatkom energie, či už vlastnej,
  alebo získanej. Na nej závisí úspešnosť magickej operácie. V tomto
  koncepte neexistuje „vyššia bytosť“, ktorou by sa mág zaštítil,
  existuje len silnejší energetický zdroj, ku ktorému by sa mal mág
  dostať, obyčajne pomocou tranzu.
  Namiesto anjelov a démonov koncept pracuje s abstraktnejšími formami,
  tj. energiami, ktoré nesú určitú charakteristiku kozmologických
  princípov a ich vlastností. Dôležité je tiež disponovať dostatkom
  vlastnej „živočíšnej“ energie a vycvičeným mimozmyslovým vnímaním.
  
• Psychologický koncept: Tento koncept vznikol z podobného
  podnetu ako predchádzajúci, koncom 19. a začiatkom 20. storočia, na
  základe nových vedeckých objavov. Predpokladá len subjektívnu
  existenciu transempirických bytostí a niektorými prvkami stojí na
  rozhraní démonologického a energetického konceptu. Neprináša nové
  mechanizmy, ale sťahuje magické javy z vonkajšieho sveta do vnútra
  ľudskej psychiky, čím sa vracia k animistickému pohľadu. Človek, ktorý
  pracuje s týmto konceptom sa stáva „psychonautom“, cestovateľom v
  krajine duše, ktorú poznáva a objavuje, a takáto prax ukazuje, že
  manipulácia s psychikou vedie k magickým výsledkom. Tento koncept
  najviac ladí s duchom dneška, aj keď individuálny pohľad väčšiny ľudí
  korešponduje ešte stále s démonologickým konceptom.
  
• Informačný koncept: Je najmladším konceptom a jeho vznik sa
  kladie do roku 1987. Zakladá sa na myšlienke, že každá energetická
  interakcia prebieha pomocou informácií, ktoré energiu usmerňujú. Tento
  predpoklad sa presadzuje aj v niektorých fyzikálnych teóriách.
  Informácie ľahko prekonávajú čas a priestor, pretože tu nemajú hmotu a
  energiu. Vôbec nezáleží na vzťahu s duchmi a ani na energetickom
  potenciáli mága, čo je dôležité, je ovládať techniky pracujúce s
  informáciami, ich vyvolávanie a prenášanie. Koncept pracuje s pojmom informačné pole, prostredníctvom ktorého sa napr. vysvetľujú aj účinky homeopatickej medicíny. Základom práce s informačným konceptom je umenie manipulácie s rôznymi druhmi informácií.
  

Magická prax [upraviť]


Bližšie informácie v článkoch: Animizmus, Šamanizmus a Západná mágia



Šaman z Papui-Novej Guineje





K magickej praxi sa uchyľujú ľudia z rôznych dôvodov, sledujúc
naplnenie kolektívneho alebo osobného zámeru. Pri uplatňovaní
kolektívnych zámerov úmysel vychádza z ideologickej predstavy sveta a
potrieb spoločnosti, napr. zaobstaranie potravy, pripomenutie
významných kozmických momentov alebo zosobnených predstáv. Medzi
individuálnymi dôvodmi býva obrana proti skutočnému alebo domnelému
nebezpečenstvu, obrana proti chorobe, túžba po prostriedkoch a moci,
sexuálnom uspokojení, alebo po nekonvenčnom poznaní. Ak niekto chce
využívať magickú paradigmu na uplatnenie svojho vplyvu na okolie, mal
by disponovať určitými špecifickými vlastnosťami a schopnosťami,
ktorých definície sa rôznia. Vždy však musí absolvovať určitý druh
výcviku alebo prerodu, aby bol schopný dosahovať stavy zmeneného
vedomia, príp. tranzu, či už sa nachádza v kultúrnom prostredí šamanistickej mágie alebo vo svete západnej technokratickej civilizácie.^[98][99]

Zmenený stav vedomia [upraviť]


Mág pri magickom úkone používa rôzne podporné prostriedky
zosilňujúce jeho vnemy a meniace jeho vedomie: výtvarné vyobrazenia,
symboly, svetlá a oheň; bubnovanie, hudbu, hlas a spev; vône a kadidlá;
magické predmety a nástroje; rituálne jedlá; ďalej chemické stimulanty nervovej sústavy ako narkotiká, halucinogény alebo enteogény; fyzické cvičenia, rituály
a tanec. Ich konkrétna forma závisí od kultúrnej a magickej tradície.
Okrem toho mág používa rôzne špeciálne vyvinuté psychomentálne
techniky, vlastné jednotlivým kultúram, spoločenstvám a magickým
systémom, pomocou ktorých dokáže dosiahnuť mentálne stavy,
zintenzívňujúce magickú činnosť. Podľa českého okultistu Josefa
Veselého jedna z mála vecí, na ktorých sa zhodne väčšina magických škôl
a autorít, je názor, že je takmer nemožné magicky pôsobiť v bežnom
stave vedomia. V podstate vôľa a imaginácia sú jedinými skutočnými
pracovnými nástrojmi mága. Rituálom sa usmerňuje magická imaginácia a
aktivuje vôľa. Podľa Veselého je vo svojej podstate každá magická
činnosť rituálnou mágiou.^[100]
Zo súčasného neuropsychologického pohľadu, vyjadreným pojmami Johna C. Lillyho,
je tradičná mágia súborom techník, ktoré dokážu meniť zameranie a obsah
vedomia. Je to spôsob programovania ľudského biopočítača. Jedna časť
techník mení ohnisko vedomia, ako napr. dychové cvičenia,
pohlavná zdržanlivosť, tanec, narkotiká, vyčerpanie, pôst, fyzická
bolesť, hudba (bubnovanie, spievanie, atď.), senzorická deprivácia,
sexuálna činnosť, nespavosť a predstavivosť. Druhá časť techník mení obsah
vedomia, ako hypnóza, predstavovanie si farieb a archetypov, a
senzorická saturácia (zariekanie, recitácia mantier, predstavovanie si
symbolov atď.). „Mágia môže byť braná ako pragmatický spôsob
menenia ľudskej psychiky a cez ňu aj okolitého sveta. … Trojitý vzťah
medzi vedomím, informáciami a energiou naznačuje, že čím väčšia je
pozornosť, tým viac je dostupnej energie a informácií.“^[101]
Mágia poskytuje metódy menenia vnímania sveta, ktoré sú založené na
základoch našej ľudskej štruktúry a našej schopnosti používať symboly a
jazyk.^[102]

Základné techniky a delenia [upraviť]


V mágii všetkých svetových kultúr, historických alebo súčasných, sú
niektorým predmetom prisudzované určité magické vlastnosti a sú vhodným
spôsobom začleňované do magických postupov a obradov. Magické
vlastnosti takýchto objektov sa obyčajne odvodzujú homeopaticky, tj.
podľa určitých podobných (analogických) znakov. Príkladom môže byť
predpoklad, že plodná žena vyvoláva plodnosť rastlín,^[103] nekromancia (vyvolávanie mŕtvych) pomôže živým,^[104] niektoré výnimočné zvieracie vlastnosti^[105] a vlastnosti svojho protivníka^[106] môže človek magicky získať, alebo polodrahokamy a drahokamy vďaka svojim predpokladaným magickým vlastnostiam môžu slúžiť ako amulety alebo talizmany.^[107]
Najznámejším príkladom magickej techniky je zaklínanie,
rituálna formula, ktorej úmyslom je dosiahnuť stav zmeneného vedomia
účastníkov. Zaklínanie pozostáva z niekoľkých súčastí, ktoré sa rôznia
podľa účelu a charakteru operácie. Ďalším príkladom je dobre známa
magická technika divinácie, resp. veštenia, ktorou sa hľadajú určité informácie z minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti. Existujú rôzne typy divinácie: astrológia (z postavenia astronomických objektov), auguria (z letu vtákov), kartomancia (z karát), chiromancia (z dlane), prútikárstvo, geomancia (zo zeme), pomocou knihy I-ťing, z prírodných znamení, z kryštálovej gule, alebo z tarotu. Nekromancia je technika homeopatickej mágie^[108],
ktorá pomocou vzývania duchov a duší mŕtvych umožňuje komunikáciu s
nimi. Jedným z účelov je získať informácie, tzn. že ide o určitý druh
veštenia, iným zase ovládať transempirické entity k dosiahnutiu
čiastkových cieľov zaklínania. Známou a všeobecne rozšírenou magickou
technikou je pôsobenie prostredníctvom talizmanov a amuletov.
Amulety sú považované za prostriedky, ktoré ochraňujú pred negatívnym
vplyvom a talizmany za prostriedky, ktoré pozitívny vplyv priťahujú.
Častým talizmanom v prostredí západnej mágie je, napr. predmet v tvare
staroegyptského anchu alebo hexagramu, vo východnej mágii zase svastiky alebo jin-jang symbol (tchai-ťi).^[109][110]
Nasledujú najdôležitejšie delenia mágie a jej techník. Existuje
množstvo ďalších, vychádzajúcich z iných magických tradícií, spôsobov a
vlastností.

• Kategorizácia mágie na základe spoločensky daných morálnych noriem na bielu a čiernu, je základným rozlíšením, ktoré platí naprieč celým spektrom magických foriem, napr. v mágii sibírskych šamanov^[111] alebo v západnej mágii novoveku^[112].
  
• Techniky mágie sa dajú kategorizovať aj vyššie uvedeným Frazerovým delením sympatetickej mágie, na mágiu homeopatickú, ktorá vo svojich úkonoch napodobňuje zamýšľaný cieľ, a kontaktnú, ktorá účinok získava dotykom s časťou objektu, na ktorý sa pôsobí.^[8]
  
• Iným rozšíreným delením mágie, už za staroveku, bolo delenie na prírodnú (lat. naturalis) a nadprirodzenú (lat. innaturalis).
  Prírodná mágia mala blízko k vtedajšej vede (najmä medicíne), alebo
  tvorila jej odvetvie, a narábala so skrytými („okultnými“) prírodnými
  silami. Nadprirodzená mágia oproti tomu mala blízko k náboženstvu a jej
  objektom mali byť bytosti ako démoni, anjeli alebo mŕtve duše.^[112][113]
  
• Medzi ďalšie kategórie mágie možno zaradiť kritérium predmetu
  magickej práce, ktorými môžu byť vysoké božské entity alebo nižší
  duchovia, tj. teurgia a goétia, resp. tzv. vysoká a nízka mágia.^[114]
  
• Podobné kritérium, len podľa spoločenského umiestnenia, rozdeľuje mágiu na chrámovú a ľudovú. Tieto druhy sa od seba odlišujú okrem miesta konania, aj svojimi konkrétnymi návodmi a prostriedkami, ktorými operujú.
  
• Podľa prejaveného výsledku sa dá mágia deliť na tzv. manifestačnú a subtílnu. V prvom prípade výsledok sa objavuje hneď, v druhom postupne a nenápadne.