Mágia v animizme a prírodných kultúrach

Magické javy sa vyskytujú v celom spektre prírodných kultúr, od austrálskych domorodých kmeňov a novozélandských Maorov, cez indiánske kmene dažďových pralesov v Južnej Amerike, kmene Krovákov v Afrike, až po staré pohanské kmeňové spoločenstvá v Európe. Celosvetové kontakty s mágiou vo forme totemizmu a šamanizmu sú viac než pravdepodobné v skorých štádiách vývoja ľudstva. Jestvujú zobrazenia z babylonskej a staroegyptskej kultúry, ktoré dokazujú neskorší nábožensko-magický vývoj práve z tohto zdroja.
Pre šamanizmus je organickou súčasťou okrem extatického stavu práve mágia a špecifické magické techniky,^[49] aj keď tie spravidla existujú nezávisle vedľa iných magických foriem.^[50] Okrem toho niektoré izolované prvky šamanizmu dodnes uchovávajú pozostatky rôznych foriem „archaickej mágie.“^[51]
Inou premenou prešli kultúry, ktoré sa v minulosti domestikáciou plodín skoro pretransformovali z paleolitického zberačsko-loveckého spôsobu života do neolitických
roľníckych spoločností. Bola to premena duchovného života (lov
živočíchov bol nahradený pestovaním rastlín, čo od základov zmenilo
kozmologické koncepty týchto spoločenstiev)^[52]
a tento posun v spiritualite komunity sa prejavil na organizácii
každodenného života. Náčelníci sa stali vládcami a šamani kňazmi. Zmena
sa udiala aj v praktickej aplikácii pojmov. Zatiaľ čo šamanovou úlohou
bolo magickou cestou zabezpečovať komunikáciu medzi kmeňom a duchovným
svetom (kmeňovým nevedomím), a z tejto komunikácie prosperovať v súlade
s potrebami kmeňa, úlohou kňaza bola magická komunikácia s božstvom a
presadzovanie božských záujmov. Táto zmena predstavuje prvotné odňatie
magickej moci účastníkom v prospech vzdialenej autority. Stalo sa to na
vývojovom stupni, keď sa na najvyššej spoločenskej úrovni uzákonené a
rozvinuté rituály začali etablovať v širšej spoločnosti. Takýmito
rituálmi boli napríklad pohrebné obrady Egypťanov alebo obetné obrady Babylončanov, Peržanov, Aztékov a Mayov.