Keď sme s manželom kupovali dom so záhradou, boli sme presvedčení, že je to naše najlepšie rozhodnutie. Deti budú celý deň behať vonku a my si večer s kamarátmi ugrilujeme dobré mäsko a do noci sa budeme rozprávať pri pohári vína. Dom bol síce ošarpaný, no po rekonštrukcii vyzeral ako nový. Vždy, keď som v ňom varila večeru a pozorovala, ako manžel skladá nábytok a deti šantia vonku so psom, vliali sa mi do očí slzy radosti. To som ešte netušila, že v dome nie sme sami. Čudné veci sa začali diať až po tom, ako sme sa úplne zabývali. Jedného jesenného večera manžel založil v kozube oheň a odvtedy naša idylka zmizla. V obývačke sa totiž noc čo noc ozývali podozrivé zvuky. Akoby sme počuli kroky a posúvanie nábytku. Počuli sme aj zachrípnutý hlas a otváranie zásuviek. Keď manžel zišiel dole, hrmot na chvíľu prestal, no len do okamihu, kým sa nevrátil do spálne. Na tretiu noc spal radšej dolu pri kozube. Zobudil h zarastený muž v uniforme. Kričal naňho, aby sme odišli z jeho domu. Keď ho vraj neposlúchneme a ešte raz založíme oheň v kozube, postará sa, aby sa naše deti nemali dobre. Táto neuveriteľná situácia sa opakovala každú noc. Muž s bradou nás zobudil, nadával nám a kričal. Pozvali sme k nám spať aj niekoľko známych, no zachrípnutý hlas nemal rešpekt pred nikým. Samozrejme, že po tejto skúsenosti k nám nik nechcel chosť na návštevu. Po roku sme dom predali. Oveľa neskôr sme sa dozvedeli, že patril jednému krutému lesníkovi, ktorý spolupracoval s fašistami. Mal na svedomí veľa nevinných obetí. Keď prišli počas vojny do dediny Rusi, zamkol sa v dome. Na mieste, kde dnes stojí kozub sa obesil. Jeho telo viselo niekoľko dní v izbe, až kým ho susedia nenašli. Dnes viem, že nie je nič horšie, ako bývať v dome, o ktorý sa musíte deliť s duchom.
Mariana, 32 rokov
Předmět: Tajomný Bradáč 